VanHelsing.info

Fórum pro vampýry, vlkodlaky, všelijakou jinou havěť a jejich temné rejdy
Právě je pon zář 27, 2021 2:11 am

Všechny časy jsou v UTC + 1 hodina [ Letní čas ]




Odeslat nové téma Odpovědět na téma  [ Příspěvků: 9 ] 
Autor Zpráva
 Předmět příspěvku: Rytíři a rytířství
OdeslatNapsal: sob úno 18, 2006 5:24 pm 
Offline
Uživatelský avatar

Registrován: sob úno 18, 2006 5:12 pm
Příspěvky: 222
Vojaci Staroveku

Už od staroveku sa na bojových poliach stretávali dobre vyzbrojení protivníci. Nielen zbraň, ale aj odev vojaka-bojovníka zohrávala dôležitú úlohu. Zachované písomné pamiatky a početné archeologické nálezy nám poskytujú dôkazy o dômyselných zbraniach a účelných ,,brneniach“.
V kolíske civilizácie, sumerskej Mezopotámii, boli krvavé vojenské konflikty neraz na dennom poriadku. Vojská jednotlivých sumerských štátov tvorila najmä pechota. Najväčšie zastúpenie v nej mali príslušníci nižších, chudobnejších vrstiev obyvateľstva. Oblečenie sumerského bojovníka bolo veľmi prosté. Skladalo sa z prepásanej látkovej suknice siahajúcej až po kolená a z dlhého plsteného, alebo koženého plášťa zopnutého pod krkom, ktorý zahaľoval takmer celú postavu. Na hlave nosil priliehavú čapicu, ktorá vybiehala do miernej špičky. Pokrývala uši a temeno hlavy, zapínala sa pod bradou. Takéto čapice, vyrobené z plsti alebo pevnejšej kože, boli rozšírené najmä u chudobnejších pešiakov. Bohatší jedinci, vojenskí velitelia a panovníci, nosili do boja skutočné prilby, zhotovené z medi alebo z drahých kovov.
Suknice bojovníkov sa často zhotovovali z ovčieho rúna. Niektorí z vojakov nosili ako doplnok k týmto sukniciam ,,zvrchník´´ prehodený cez pravé rameno k ľavému boku a upevnený v páse remeňom. Ako ochrana slúžil veľký obdĺžnikový štít zakrývajúci celú postavu od ramien až k členkom. Vyrobený bol z dreva a na vonkajšej strane ho spevňovalo niekoľko kovových puklíc. Jednou zo sumerských bojových taktík bolo vytvoriť týmito štítmi akúsi hradbu, z ktorej potom útočili na nepriateľa. Základnou zbraňou bola krátka, približne dvojmetrová kopia. Túto zbraň doplňovali ešte vojenské sekery a kyje, používané pri boji muža proti mužovi. Dýky a meče ostali výsadne zbraňami panovníkov a vodcov.

Pechota bola najpočetnejšou časťou vojska aj u starých Egypťanov. O vzhľade a výzbroji egyptských vojakov máme pomerne rozsiahle informácie a to najmä vďaka mnohým soškám, zbraniam a pozostatkom bojových vozov. Vojaci tvorili v egyptskej spoločnosti samostatnú kastu. Väčšina bojovníkov pochádzala z radov chudobnejšieho obyvateľstva a neskôr pribudli aj oddiely cudzincov. Pechota sa podľa výzbroje delila na menšie jednotky. Najviac bolo lukostrelcov, ale existovali aj oddiely prakovníkov, bojovníkov vyzbrojených mečmmi, sekerami a kyjmi. Horúca klíma, ktorá panuje v Egypte takmer po celý rok, ovplyvnila oblečenie týchto vojakov. Pešiak mal na sebe len krátku bielu bedrovú ,,suknicu´´. Chodil bosí a len príslušníci niektorých oddielov nosili ľahké sandále. Na ochranu slúžila akási zásterka tvaru trojuholníka, ktorá mala chrániť bojovníkove slabiny. Bola vyrobená z pevnejšieho plátna (spevneného prešívaním) alebo z kože. V období Strednej ríše sa začali používať veľké štíty zakrývajúce celú postavu bjovníka a za Novej ríše zosiloval egyptský štít kovový kotúč pripevnený k hornej tretine jeho plochy. V tejto dobe niektorí príslušníci elitných oddielov začali používať panciere, akési krátke vesty zložené z dvoch vrstiev pevného plátna, medzi ktorými bola kožená, alebo vatová vypchávka. Naviac ich spevňovalo pozdĺžne prešívanie koženými remeňmi. Súčasne Egypťania zaviedli do výstroje i panciere tvorené prekrývajúcimi sa kovovými šupinami, ktoré kryli bojovníka od krku až nad kolená. Na ochranu hlavy slúžila namiesto prilby zvláštna čapica s pevnej prešívanej látky. Je možné že sa objavili aj skutočné prilby, ale jediným dôkazom sú tzv. prilbovité koruny farańov – chepreš . Pechota mala vo výzbroji luky, ktorých vylepšenú konštrukciu ,,odkukali“ Egypťania od kočovných Hyksósov, kratšie kopije, kyje, sekery, dýky a typické prehnuté jednosečné meče. Zahraničné oddiely bojovali vo svojich tradičných krojoch.

Tak ako u Sumerov a Egypťanov aj assýrske vojsko tvorila najmä pechota, ktorá sa podľa zbraní delila na kopíjnikov a lukostrelcov. Podľa výstroje môžeme zasa hovoriť o ľahkoodencoch a obrnených pešiakoch. Základom oblečenia asýrskeho vojaka bol chitón - vlnený alebo ľanový odev strihu dlhšej košele s krátkymi rukávmi, ktorý končil nad kolenami a niekedy až na lýtkach. Ťažkoodenci si cez neho navliekali pancier vo forme vesty. Siahal do pása, prípadne do polky lýtok. Odev vojak sťahoval širokým opaskom, za ktorý zasúval dýku, alebo naň vešal meč. Na ochranu hlavy slúžila kúžeľovitá kožená prilba, ktorá bola spevnená na spodnom okraji kovovou obručou. Niektoré z prilieb mali chrániče uší, alebo boli celokovové zdobené hrebeňom. Pešiak bojoval väčšinou bosí, ale časť bojovníkov nosila mäkkú šnurovaciu koženú obuv. K výzbroji assýrskeho kopíjnika patril oválny drevený, kožou potiahnutý štít, spevnený kovovým lemom a stredovou puklicou. Lukostrelci v boji strieľali z dlhých veľmi účinných lukov a zásobu šípov nosili v tulci upevnenom na krku.


Na rozdiel od Assýrčanov, vojaci Perzskej ríše bojovali vo svojich krojoch a svojimi obvyklými zbraňami. Pretože sa v perzskom vojsku stretalo množstvo kultúr a kmeňov bola perzská armáda veľmi nesúrodá nielen vzhľadom a výzbrojou bojovníkov, ale aj taktikou boja. Jadro tvorila stála garda 10 000 pešiakov ozbrojených kopijami. Keď niektorý z nich zomrel ihneď ho nahradil iný, a preto sa im hovorilo aj ,,nesmrteľní´´. Ostatné vojsko sa zhromažďovalo až na výzvu kráľa. Bolo v ňom najviac peších bojovníkov, ktorí sa delili na lukostrelcov, kopíjnikov a prakovníkov. Perzskí pešiaci nosili dlhé, voľné nohavice, obuv z mäkkej kože a pestrofarebné chitóny siahajúce nad kolená. Rukávy spevňovali kovové doštičky alebo šupiny zo železa a bronzu. Časť bojovníkov používala tiež panciere tvaru vesty, vyrobené z takýchto šupín. Tí bohatší mali šupiny alebo doštičky na zbroji pozlátené. Na ochranu hlavy slúžili hrotité prilby alebo tiáry vyrobené z plsti. Médi nosili na hlavách plstenné pologuľovité klobúky bez striešky, zdobené niekedy perovou korunou. Vojakov, ktorí mali ochranné odevy bolo však v perzskej armáde málo. Hérodotos píše, že Peržania sa odvahou a silou vyrovnali Grékom, poznamenáva však, že boli príčinou ľahkého odevu v nevýhode, keď narazili na gréckych ťažkoodencov. Podľa ďalších Hérodotových údajov si môžeme aspoň čiastočne predtstaviť multikulturalitu perzského vojska. Figurujú tu okrem Médov a Peržanov v pestrých chitónoch aj Arabi v plášťoch, Assýrania v plstenných prešívaných odevoch, bojovníci rôznych kmeňov zaodení v kožiach a kožuchoch, Sakovia v turbanoch, Thrákovia v líščích čapiciach a Indovia, ktorí vraj na hlavách nosili kožu z konských hláv stiahnutú aj s hrivou a ušami.
Najobľúbenejšou perzskou zbraňou bol jednoznačne luk. Herodotos píše, že Peržania cvičili svojich synov už od piatich rokov v troch veciach – jazdiť na koni, strielať z luku a hovoriť pravdu. Perzská pechota bola okrem luku a šípov vyzbrojená asi dvojmetrovými kopijami, ručnými prakmi a veľmi krátkymi mečmi – akínaký. Tieto sa nosili zavesené na pravom boku zdobenej pošve, ktorej spodný koniec si bojovník upevňoval nad kolenom k stehnu. K ich výbave patrili naviac aj guľaté a oválne štíty, ktoré boli potiahnuté kožou.
Peržania sa v boji spoliehali na tažké, bohato zdobené vojenské vozy. Na nápravách a kolesách mali pripevnené kosy. Ich osádku tvorili traja ťažkoodenci. Postupne nad nimi získala prevahu jazda, ktorá sa delila na lukostrelcov a kopíjnikov.

Občania Grécka, ktorým to dovoľoval majetok nastupovali ako ťažkoodení pešiaci – hopliti, na ktorých závisel výsledok boja. Nemajetní bojovali ako ľahkoodenci,alebo veslovali na bojových lodiach. Ľahkú pechotu tvorili nemajetní theti a skýtsky žoldnieri - lukostrelci. Budúci hopliti sa od 18-tych rokov podrobovali efébii (dvojročný výcvik). Od štátu dostali štít a kopiju. Ostatnú výzbroj si zaobstarávali sami. Za najlepších vojakov boli v Grécku považovaní Sparťania. Už od siedmich rokov podstupovali tvrdý výcvik. Hopliti sa obliekali do krátkych bielych alebo tmavých vlnených chitónov ( v Sparte vraj mali červenú farbu aby na nich nebolo vidieť krv) a museli vlastniť zbroj – hoplon, od ktorej pochádzalo ich pomenovanie. Jeho základom bol bronzový pancier siahajúci k pásu. Na prelome 6. – 5. stor. pred n.l. ho nahradil lahší kyrys zhotovený z kovových doštičiek upevnených na kožený podklad, alebo všitých medzi dve vrstvy plátna. Skladal sa rovnako ako starší typ zo zadného a predného dielu. Navzájom ich spájali náramenníky upevnené na zadnom diely. Na spodnom obvode kyrysu vyseli obdĺžnikové pruhy kože obité kovom, ktorým sa hovorilo pterygés - ,,krídla“. Pozdejšie bol obľúbený ochranný odev zhotovený z kožených plátov napodobňujúcich kontúry svalov nahého mužského trupu – tzv. ,,svalový“ kyrys. Na hlave nosili hopliti spočiatku ťažké korintské prilby, ktoré zakrývali celú hlavu, s vysokými chocholami. Používali sa tiež ľahšie iónske prilby s pohyblivými lícnicami a v 5. stor. začali prevládať praktickejšie thrácke, boiotské prilby a prilby typu ,,pílos“. Nohy hoplitov chránili bronzové holene a zbroj doplňoval okrúhly štít zdobený maľovaným symbolom zvaným episéma. Na spodný okraj štítu si bojovníci niekedy vešali obdĺžnikové pruhy pevnej látky, ktoré chránili ich nohy pred šípmi. Bojovali predovšetkým ťažkou, asi 2,5m dlhou, kopijou. Okrem nej používali tiež krátke meče alebo zahnuté jednosečné meče ázijskeho pôvodu (kopis). Celá výzbroj vážila zhruba 30 kg, a preto mal každý vojak aspoň jedného otroka, ktorý zbroj za pochodu niesol a staral sa o zásoby potravín. Hopliti bojovali v širokej obdĺžnikovej, osemradovej zostave zvanej falanga.V dobe Peloponézskej vojny sa z hoplitov stali platení žoldnieri. Mnoho občanov si nemohlo dovoliť zaobstarať výzbroj, a tak rástol počet naverbovaných žoldnierov z ilyrských kmeňov. Nazývali sa peltasti. Nosili kožené alebo prešívané chitóny, na hlave pílos a svoje meno dostali podľa zvláštneho vykrojeného štítu – pelty. Bojovali vrhacím oštepom a mečom.

Macedónske vojská sa skladali z pechoty a jazdectva. V dobe Filipových predkov bola základnou bojovou silou jazda, v ktorej bojovali macedónski aristokrati (tzv. druhovia kráľa) – hetairovia. Filip II. zlepšil organizáciu hetairov a rozdelil týchto 1800 jazdcov na osem menších oddielov – eskadrón (ilae). Hetairovia tvorili ťažkú jazdu a ich zbroj sa neveľmi líšila od gréckej : cez chitón navliekali kyrys, na hlave nosili thrácku alebo boiótsku prilbu z chocholom, obúvali si otvorené sandále a niekedy nosili plášť. K ich výzbroji patrila asi dvojmetrová kopia a meč (najčastejšie kopis so zakrivenou čepeľou). Alexander vytvoril podľa vzoru Peržanov aj ľahkú jazdu, zloženú z bojovníkov ozbrojených oštepmi a lukmi. Chránila ich len krátka kožená vesta – krzno, prilba a niektorí mali aj malý kruhový štít.. Zatiaľ čo hetairovia v bitke útočili na krídlach, ľahká jazda mala na starosti predovšetkým prieskum. Ako pešiaci slúžili v macedónskom vojsku slobodní roľníci. Výzbrojou sa podobali gréckym peltastom, ale výcvikom sa Grékom nemohli rovnať. Filip si uvedomoval aké dôležité je mať dobre vycvičenú pechotu, a preto vytvoril zbor tzv.pezhetairov. Nosili prostý tmavý vlnený chitón a kožené ,,krzno“. Hlavu im chránila prilba a nohy kovové holene. Hlavným prostriedkom obrany bol okrúhly drevený štít o priemere 60 cm, ktorý na vonkajšej strane pokrýval bronzový plech. Na vnútornej strane mal držadlo a dlhší remeň, pomocou ktorého si ho mohol bojovník prevesiť cez rameno. Na ľavom boku nosil pešiak rovný bodný meč, ale v boji používal predovšetkým dlhú bojovú kopiu – sarissu. Bojová taktika bola veľmi neobvyklá. Aj pezhetairovia bojovali vo falange, ktorú Filip II. geniálne vylepšil. Vojaci stáli v 16 radách za sebou : v prvých dvoch radoch mali obvykle 2,5 m dlhé kopije, ale od tretej rady používali sarissy, dlhé 4 – 6 m. Túto kopiju ovládal bojovník oboma rukami a pri tom sa chránil štítom preveseným cez rameno. Najmenším oddielom bola syntagma. Štyri syntagmy tvorili pluk (chiliarchiu). Alexander Veľký mal okrem nich ešte zbor elitných pešiakov (hypastistov), ktorí boli vyzbrojení rovnako ako hopliti. Rozlišovali sa podľa štítov na strieborných, bielych a bronzových. Taktiku boja macedónskej falangy si osvojili veľmi rýchlo aj grécki vojaci bojujúci v časoch Alexandrových vojnových ťažení proti Perzskej ríši.

O rozmach Rímskeho štátu sa zaslúžili najmä jeho vojaci – legionári. Ich názov pochádza zo slova legere (zbierať), ktoré úzko súviselo so spôsobom zvolávania vojska v najstaršom období rímskych dejín. Rimania sa vtedy delili na tri rodové tribue, z ktorých každá musela na výzvu panovníka postaviť 1 000 pešiakov a 100 jazdcov. Celé vojsko sa teda skladalo len z púhych 3 000 pešiakov a 300 jazdcov. S mocenským aj územným rastom Rímskej ríše mala armáda čím ďalej, tým viac vojakov. Vojsko sa delilo na niekoľko väčších organizačných takticky dôležitých jednotiek, légií. Koncom 5.stor.p.n.l. mala légia 4 200 mužov a v roku 105.p.n.l. dokonca 6 000 bojovníkov. Stúpal nielen počet legionárov ale aj légií. Pôvodne, až do konca 2.stor. p.n.l.musel každý plnoprávny občan Ríma na výzvu konzula narukovať do vojska z výzbrojou, ktorá bola predpísaná jeho postaveniu a majetkovým pomerom. Po skončení vojnovej akcie sa vrátil späť domov k svojej práci. Tento systém sa zmenil v rokoch 107 – 105p.n.l., kedy konzul Gaius Marius umožnil tým, ktorí mali záujem vstúpiť natrvalo do vojska a bojovať za žold. Vojenská služba sa tak stala povolaním pre mnohých chudobných Rimanov. Štát im nielen vyplácal žold, ale poskytoval aj výstroj a výzbroj. Legionári pôsobili v službách štátu 16 – 20 rokov. Po odslúžení tejto doby odchádzali z vojska a dostávali pozemky, na ktorých mohli voľne hospodáriť, ako odmenu za svoju službu. Rímská légia, zostavená z kohort, spojovala vo svojich radoch jednak ťažkoodencov jednak ľakhoodencov, teda harcovníkov, lukostrelcov, obsluhu metacích strojov a tiež vlastnú legionársku jazdu. Títo všetci spolu v jednom duchu a v dokonalom porozumení stavali tábory, šíky a bojovali bok po boku. Práve preto bola légia dokonalým organizačným celkom, ktorý nepotreboval žiadnu pomoc zvonka.
Legionári nosili tuniku, najrozšírenejší odev v Ríme. V páse sa sťahovala opaskom a jej dĺžka sa veľmi ľahko dala upraviť podkasaním.. Proti nepriazni počasia chránil vojaka štvorocový plášť – sagum, zopnutý na prsiach alebo na pravom ramene sponou. Od galských bojovníkov sa legionári naučili používať dlhé nohavice, ktoré boli nesmierne praktické a nevihnutné pre legiónárov slúžiacich v chladnejších oblastiach ríše. Nohy si chránili koženou obuvou s pevnou podrážkou – caligae . Ťažkoodenci mali okrem tuniky aj ochrannú zbroj. Najskôr sa používala len kožená vesta posilnená kovovými plátmi a kožená prilba – galea. Postupnou expanziou ríše sa Rimania stretávali s vojakmi mnohých kultúr a prevzali od nich niektoré časti ich výzbroje. Predovšetkým to bol šupinatý pancier – lorica squamata, krúžkové oblečenie – lorica hamata a najrozšírenejší typ zbroje nazývaný lorica segmentata. Tento pancier sa skladal z úzkych kovových plátov, ktoré sa navzájom prekrývali a boli pospájané koženými remeňmi. Legionárove slabiny chránil nezvyčajný vojenský pás vybitý kovovými plieškami. Na hlave nosili vojaci kovovú prilbu s čelným štítkom, lícnicami a predĺženým chráničom zátylku. Na pravom boku visel legionárovi širší meč – gladius, ktorý slúžil na bod aj sek, na ľavom to bola krátka dýka. Veľmi dôležitú zbraň predstavoval ťažký vrhací oštep (pilum). Jeho hrot, dlhý 60 – 100 cm, bol nasadený na palici, ktorá siahala vojakovi k hrudi a na hornom konci bol ihlanovito alebo kužeľovito rozšírený. Celé pilum bolo 2 m dlhé a vážilo asi 2 kg. K výzbroji neodmysliteľne patril aj obdĺžnikovitý prehnutý štít – scutum. Zhotovovali ho z dvoch drevených dosák, ktoré boli potiahnuté kožou, zosilnené kovovými pásmi, puklicou a železnými klincami. Celá výzbroj vážila asi 20 kg. Ľahkoodenci sa chránili iba hladkou koženou prilbou a okrúhlym štítom vysokým asi 90 cm – parma. Mali niekoľko ľahkých vrhacích oštepov a meč. Jazdcov bolo v légiách pomerne málo. Vyzbrojení boli podobne ako ťažkoodenci pechoty, ale používali ľahšie okrúhle štíty – clipeus. Tam, kde pôsobili rímske légie boli neodmysliteľné aj ich pomocné zbory. Slúžili v nich občania provincií, ktorým bolo sľúbené rímske štátne občianstvo. Títo vojaci nosili najčastejšie krúžkové panciere, bronzové prilby, ľahké oválne štíty a vo výzbroji mali oštep, meč a dýku.

Medzi žoldnierov rímskej armády patrili aj barbarskí Kelti. Rimania ich nazývali Galmi a sídlili na území dnešného Nemecka, Švajčiarska, Francúzska a Anglicka. Vojenské sily Keltov sa skladali ako to už bolo zvykom z pechoty, bojových vozov a jazdectva. Pôvodná taktika boja bola veľmi prostá. Kelti čelne zaútočili na nepriateľa a pritom sa snažili vydesiť ho krikom a zvukmi rohov. V niektorých prípadoch zahajovali útok bojové vozy, z ktorých metali bojovníci oštepi do radov nepriateľa. Dojem na protivníkov robila aj ich odvaha, nebojácnosť a pohŕdanie smrťou. Desili ich aj niektoré keltské zvyky. Tí boli totiž známi nielen tým, že usporadúvali krvavé obety, ale tiež lovy hláv. Diodor Sicílsky o tom píše: „V bitke, ako náhle niektorý nepriateľ padne, odtnú mu hlavu a pripevnia ju na krk svojmu koňovi alebo ju predajú sluhovi. Vešajú ich na steny svojich domov ako symbol koristi. Niekedy ich balzamujú a pýšia sa nimi...“
Zo zachovaných písomností tiež vieme, že bojovníci niektorých kmeňov vyrážali do boja úplne nahí. Ostatní si obliekali dlhé alebo kratšie nohavice a bojovali nahí do polpása. Cez ramená mali prehodený plášť (vodcovia ho mali červený a niekedy vyzdobený výšivkou). Oblečenie dopĺňala tunika z hrubej vlnenej látky. Na ochranu slúžil bojovníkom veľký štít rôznych tvarov, ktorý niekedy zakrýval celú postavu, ale väčšinou bol okolo 130 – 140 cm vysoký. Mal kovový lem, bol vyrobený z dreva a v strede mal puklicu. Nevýhodou týchto štítov bolo, že boli veľmi tenké a Rimania sa často chválili, že dokážu jedným oštepom preraziť viac keltských štítov naraz. Okrem toho boli Kelti vyzbrojení aj kopijou a dlhým železným mečom, ktorý nosili zavesený na pravom boku. Tí bohatší si mohli dovoliť lepší ochranný odev. Jednalo sa o krúžkový pancier alebo bronzové ,,brnenie“, ktoré chránilo bojovníkov trup až k pásu. Typické kónické alebo pologuľovité prilby zdobené rohmi alebo parohmi nosili len príslušníci aristokracie.

Daľší barbarský kmeň – Germáni sídlili taktiež na severe v oblastiach dnešnej Škandinávie, Dánska a severného Nemecka. Germáni sa na začiatku 1.stor.objavili aj na našom území. Na Morave a juhozápadnom Slovensku sa usídlili Kvádi a do Čiech prenikli Markomani. Vojsko Germánov počítalo s každým slobodným mužom kmeňa. Jeho najpočetnejšiu časť tvorila pechota a v menšej miere bola zastúpená aj jazda. Elitou vojska bola družina kmeňového náčelníka tvorená tými najlepšími bojovníkmi. Germáni nosili fúzy a dlhé vlasy, ktoré si stáčali do tzv. svévskeho uzla. Niektorým dlhé vlasy voľne padali na ramená. Germáni mali záľubu v pestrých farbách, a preto látky farbili na červeno, modro, žlto a svetlofialovo alebo ich nechávali v prirodzených odtieňoch vlny (biele, žlté, hnedé a čierne). Odev bol prepásaný koženým alebo z kovových doštičiek zhotoveným opaskom. Do boja sa Germáni väčšinou vyzliekali do polpása. Chránili ich len štíty zhotovené z tenkých pomaľovaných drevených dosák, zbitých do oválneho alebo kruhového tvaru. Po obvode bol štít upevnený kovovým lemom a v strede mal puklicu. Jeho veľkosť sa pohybovala medzi 60 cm až 100 cm. Menšie kruhové štíty používali jazdci a tie väčšie oválne pechota. Základnou zbraňou bola kopia – framea. Doplňoval ju krátky jednosečný alebo dlhší dvojsečný meč, sekera a niekedy aj vrhací oštep. Len niektorý náčelníci a príslušníci ich družiny sa mohli pýšiť krúžkovou zbrojou. Ak mali prilby, získali ich ako vojnovú korisť alebo dostali ako dar. Výnimkou boli Góti, ktorí sa na východe Európy dostali do styku s rôznymi druhmi zbroje a tzv. rebrovými prilbami, ktoré nosili ázijskí bojovníci. Góti sa ich naučili používať, a tak sa v ich vojenských oddieloch objavuje aj jazda ťažkoodencov.



Vojaci Stredoveku

V období ranného feudalizmu sa často stávalo, že panovníci povolávali do boja aj jednoduchých dedinských ľudí. Tí tvorili pechotu. Keďže boli vyzbrojení len tým čo mali doma ako napr. vidly, sekery, cepy a palice, boli veľmi často zmasakrovaní alebo udupaní jazdou. O výsledku bitky rozhodovala elita feudálneho vojska – ťažká jazda, ktorú tvorili príslušníci vládnucej triedy. Neodolala jej ani dobre vycvičená a vyzbrojená pechota anglosaského kráľa Harolda, ktorú rozdrvila pri Hastingse roku 1066 jazda normanského vojvodu Viliama. O kvalitách rytierskej jazdy sa presvedčili aj moslimské vojská v období krížových výprav do Palestíny.
Ťažkoodenec si musel zaobstarať veľmi drahú výzbroj a kôli dokonalému osvojeniu si taktiky boja musel odmalička trénovať jazdu na koni a ovládanie zbraní. Pod brnenie si rytier obliekal vlnené nohavice a košeľu. Niektorí významnejší a bohatší bojovníci mali tento spodný oblek zhotovený z dovezeného hodvábu a od 12.stor. sa používali aj bavlnené látky. Ochranné oblečenie sa najčastejšie podobalo dlhej, ku kolenám siahajúcej suknici, ktorá bola na bokoch rozstrihnutá. Základ tvorilo pevné súkno alebo koža, ktorú zvrchu pokrývali všité alebo prinitované kovové krúžky, obdĺžniky alebo kosoštvorcové doštičky. Objavovala sa aj šupinová zbroj, ale postupne začalo prevládať dokonalejšie, aj keď omnoho drahšie, krúžkové brnenie. Na hlavu si okrem kapuce nasadzovali prilbu s masívnym nánosníkom. V boji používali kopiu a meč, ktorý nemal ostrí špic a slúžil len ako sečná zbraň. Proti sečným ranám chránila zbroj bojovníka veľmi dobre a ten sa skôr obával, že mu medzi medzery prenikne ostrí hrot kopie. Preto nosili drevený štít mandľového tvaru, ktorý ich kryl od ramien až po lýtka. Tak veľký štít nemohol jazdec pochopiteľne ovládať len rukou. Mal ho ešte zavesený na koženom remeni a ten prehodený caz rameno. Pri úteku si rytier prehodil štít na chrbát, a tak mohol celkom bezpečne unikať strelám nepriateľa. Niektorí feudáli si dali zbroj postriebriť alebo pozlátiť, iní vytvárali farebný efekt kombinovaním bronzových a železných častí odevu. Na vrch zbroje sa prehodil plášť a cez zimu kožuch, ktorý sa v pase sťahoval červeným opaskom. Vojak v plnej zbroji musel na svojich ramenách niesť značnú ťarchu tohto kovového ochranného odevu. Ak si predstavíme, že vojak vážil asi 75 kg, pripočítame zhruba 10 kg za zbrane, 20 kg na ochranný odev, 5 kg za štít a 2 kg za prilbu, potom musel ťažkoodenec vážiť okolo 100 – 110 kg. Pre koňa to bola dosť veľká záťaž, a preto na ňom bojovník sedel len počas bitky samotnej. Pri presune armády mal k dispozícii iného, ľahšieho koňa, na ktorom jazdil (tzv. palefrido). Zbroj si obliekal len pred bojom a inak ju mal uloženú na voze alebo na ďalšom koni.
Chudobnejší feudál šiel do boja sám, kým ten bohatší mal okolo seba aj skupinu svojich ťažkoodencov. Jednalo sa napríklad o richtárov niektorých dedín, ktorí za rôzne úľavy museli pánovi slúžiť ako vojaci alebo ochrancovia hradu. Okrem nich mal pán so sebou aj poloťažké a ľahké jazdectvo, tvorené bojovníkmi s rôznym typom zbroje. Išlo o tzv. nápravníkov, sedliakov oslobodených od platenia poddanských daní, ktorí za to museli slúžiť v predpísanej zbroji. V dobe mieru si rytieri svoju zručnosť overovali na turnajoch, ktoré nielen napodobňovali podmienky naozajstnej bitky, ale mnoho rytierov bolo pri nich zranených alebo dokonca zabitých. Turnaje neodmysliteľne patrili k obľúbeným panským zábavám a nesmeli chýbať ani na rôznych oslavách akými boli svadby, krstiny, korunovácie atď. V boji uplatňovala jazda ťažkoodencov pomerne jednoduchú taktiku. Po rozjazde si každý rytier vybral protivníka a snažil sa ho zhodiť z koňa kopijou. Potom vytasil meč, vzal do ruky sekeru alebo palcát a bojoval s ďalšími protivníkmi. Bitka sa rozpadla na stovku súbojov jednotlivých ťažkoodencov.
Dobová móda sa menila, pokračoval rozvoj remesiel, a tak sa objavovala stále dokonalejšia zbroj a účinnejšie zbrane. V polovici 13.stor. sa rytieri pred bitkou obliekali do krátkych spodných nohavíc - braie. Na každú nohu si navliekli samostatnú nohavicu zo súkna alebo plátna, ktorá sa priväzovala buď k pásu alebo už k spomínaným braie. Vrchnú časť tela im zahaľovala košeľa z jemnej látky a na nej mierne vypchatý kabátec tzv. wams, ktorý slúžil ako podklad pod zbroj a tlmil údery zbraňou. Ako prvá časť zbroje sa navliekali krúžkové nohavice, ktoré obopínali celú nohu a na spodku mali pripevnené kožené podošvy. Tieto nohavice sa upevňovali na páse remeňmi a ramienkami. Na vrch sa obliekla asi 15 kg vážiaca košeľa, ktorú tvorilo okolo 20 000 navzájom pospájaných krúžkov. Siahala asi do polovice stehien a mala pripevnenú kapucňu a rukavice. Cez krúžkové nohavice sa pripevnili nákoleníky a na hlavu si rytier nasadil vypchatú čapicu – batwát. Tá miernila tlak prilby a zaväzovala sa pod bradou. Povrchu si natiahol krúžkovú kapucňu. Na krúžkovú zbroj sa navliekala ešte bojová suknica – varkoč bez rukávov, ktorá siahala rytierovi po kolená a na oboch krajoch bola do pása rozstrihnutá, aby sa bojovníkovi pohodlne jazdilo. Najčastejšie bola ladená v svetlých farbách (biela) alebo v heraldických odtieňoch červenej, modrej, zelenej a žltej. Suknica sa v páse stiahla ozdobným opaskom – dupsingom, na ktorom bol zavesený meč. Na záver si rytier nasadil 5 – 7 kg vážiacu prilbu hrncovitého tvaru, znitovanú z niekoľkých kovovývh plátov. Niekdy bola ozdobená perom alebo erbom či znakom rytiera a pozeralo sa z nej len cez úzky priezor. Keďže takáto prilba poskytovala len veľmi obmedzený výhľad, jazdili rytieri často do boja len v krúžkovej kapucni. V ľavej ruke držal ťažkoodenec menší trojuholníkovitý štít prevesený cez rameno a v pravej ruke asi 3 m dlhú kopiu ozdobenú práporkom. Postupom času sa výzbroj týchto jazdcov menila. K nákoleníkom pribudli aj chrániče lakťov, ramien a na spodnú stranu kyrysu začali bojovníci pripevňovať šosy – kryty stehien. Prilby sa postupne pretiahli, siahali až na ramená a boli rôznych tvarov. Na krúžkovú košeľu si obliekali do polovice stehien siahajúcu bojovú suknicu – lentner, na ktorej boli pripevnené kovové pláty. Neskôr sa obsah plátov zväčšoval, až pokryli celú hruď a chrbát. Ťažké prilby boli nahradené ľahšími s pohyblivým priezorom a na ich spodnej časti bola prichytená krúžková košeľa chrániaca krk. Štít mal tvar obdĺžnika so zaoblenou dolnou stranou. Výzor rytiera sa menil nielen zdokonaľovaním remesla ale aj vývojom módy, hoci taktika boja ťažkoodencov ostala rovnaká.

U Angličanov tvorili podstatnú časť vojska ich preslávení lukostrelci. Na prelome 13.a 14.stor. sa luk stal anglickou národnou zbraňou a v baladách sa objavoval ako hrdina príslušník slobodných stredných vrstiev tzv. yeoman, charakterizovaný ako silný dobrosrdečný muž a vynikajúci lukostrelec. Niet divu, veď sami panovníci nabádali svojich poddaných aby sa učili streľbe z luku. Anglický luk meral asi 180 cm a vyrábal sa z tisového, jaseňového alebo orechového dreva. Tetivu mal speletenú z ľanových alebo konopných vláken a ako strely slúžili až meter dlhé jaseňové šípy. Vycvičený strelec dokázal na 200 metrov trafiť a prestreliť dubovú dosku hrubu asi 2 cm. Okrem toho mal luk oproti kuši neodškriepiteľnú výhodu rýchlejšieho nabíjania. Lukostrelec strieľal tri až päťkrát rýchlejšie ako kušiar.
Aj keď tvorili lukostrelci podstatnú časť vojska, patrili väčšinou k chudobnejším vrstvám feudálnej spoločnosti. Preto bola i výstroj rôznorodá, podmienená finančnými možnosťami ale aj vtedajšou módou. Väčšina bojovala bez zbroje, len niektorí mali ľahšie prilby alebo krúžkovú košeľu. Oblečenie pozostávalo zo suknice a nohavíc, prípadne aj z koženého prešívaného kabátca, nejakého koženého klobúka alebo čapice. Dobová správa nás informuje, že ešte v roku 1415 v bitke pri Azincourte bojovali lukostrelci bez zbroje, oblečení do nohavíc, ktoré siahali pod kolená, zčasti dokonca bosí, so sekerou alebo mečom na opasku a s klobúkom, ktorý bol niekedy spevnený. Vojna sa postupom času stala pre lukostrelcov remeslom. Slúžili za žold a obstarávali si aj kvalitnejšiu výzbroj. Preto v polovici 15.stor. väčšina z nich nosila prilby a zvláštny typ plátovej vesty, tzv. brigantinu. Na rozlíšenie slúžili znaky na odeve (u anglických lukostrelcov to bol najčastejšie červený kríž). Obľúbenosť týchto bojovníkov pretrvávala v Anglicku ešte v 16.storočí, v dobe, keď bol luk už zastaralou zbraňou a o slovo sa čoraz dôraznejšie hlásili modernejšie palné zbrane.

V období 15.storočia zachvátil Čechy prúd husitského odporu. Bojovníkov husitskej armády tvorili väčšinou chudobní dedinčania, ktorí boli veľmi slabo vyzbrojení. Typickými zbraňami boli remeselné nástroje ako veľké kladivá, okované cepy, sekery a rôzne sudlice. Niektorí boli vyzbrojení aj klasickými vojenskými zbraňami akými boli meče, dýky, kuše a palné zbrane. Chudoba šla do boja vo svojich bežných odevoch a len máloktorí z nich vlastnili nejakú prilbu alebo inú časť ochrannej zbroje. Lepšie na tom boli bojovníci z miest. Tí často používali prilby a nosili aj ochranný odev na hornej polke tela. Boli to rôzne plátové vesty (brigantiny), krúžkové košele a tzv. prešívance (hovorilo sa im tiež smolníky alebo tlsté kabáty). Niektorí mali telo chránené aj plátovou zbrojou, iba nohy ostali nechránené, aby sa pešiaci mohli rýchlo a ľahko pohybovať. Aj husitské vojská mali jazdu, v ktorej slúžili šľachtici. Týchto ťažkoodencov bolo ale veľmi málo, pretože vzhľadom na husitskú taktiku neboli potrební. Husiti využívali predovšetkým poloťažkú jazdu, ktorá mala na starosti prieskum, chránila vojsko za pochodu a po bitke prenasledovala nepriateľov. Títo jazdci mali buď krúžkovú košeľu, brigantiny, prešívance alebo aj čiastočne plátovú zbroj. Na hlavách nosili železné klobúky alebo tzv. šlapy s krúžkovým závesom. Bojovali mečom, kopijou a mnohí mali vo výzbroji kuše. Husiti používali jazdecké štíty zvané tarče, ale pechota štíty mať nemohla, pretože väčšinu zbraní bolo potrebné držať oboma rukami. V boji však bolo nutné chrániť miesta medzi vozmi, a preto používali veľké drevené štíty známe ako pavézy. Ešte väčšie boli tarasy, ktoré mali oporné tyče, takže sa za nimi mohol bojovník skryť, nabíjať zbraň a nemusel ich pri tom držať. Sláva husitov zanikla až v bitke na Bielej hore, kde boli porazení.

V 15.storočí bolo nemecko rozdrobené na desiatky viacmenej samostatných dŕžav. V roku 1493 sa na trón dostal Maximilián I. Habsburský. Mal pomerne veľké rodové územia . jadrom Maximiliánovej armády bola pechota, tzv. lancknechti. Cisár ich verboval v Nizozemsku, Porýní, Nemecku a Švajčiarsku. Boli to žoldnieri, ktorí sa stali tou najznámejšou pechotou aká sa objavovala na bojiskách v 16.storočí. Lanckenchti bojovali tak ako Švajčiari asi 5,5 m dlhou kopijou, halapartňami, obojručnými mečmi a kratšími zvláštnymi mečmi, tzv. katzbalgermi. Medzi nimi bolo aj početné zastúpenie kušiarov a strelcov z ručných palných zbraní (hákovníc). Tých stále pribúdalo. V roku 1500 bola strelcov desatina z celkového počtu pešiakov a v roku 1547 už dokonca tretina. Ozbrojenci s halapartňami postupne vymizli a zostali len strelci a kopijníci. Odev lanckenchtov bol veľmi špecifický a je ťažké ho opísať. Typickou bola pokrývka hlavy – baret so záplavou pšetrosích pier. Kazajky, väčšinou do pása, ktoré ležérne obopínali trup mali široko nazberané rukávy. Nohavice boli naproti tomu úzke, miestami sa rozširovali a končili v úzkych črieviciach so širokou špičkou. Typickým rysom bolo postrihanie vrchnej často odevu. Do rozstrihnutých miest sa všívala látka inej farby, čím tento úbor nabral ešte viac na pestrosti. V polovici 16.stor.sa prehananá zdobenosť lancknechtov obohatila o rovnako rozstrihnuté nazberané nohavice, na ktorých výrobu vraj krajčír minul 100 – 200 lakťov látky.



Prilby

Prvé ochranné pokrývky hlavy sú známe už z najstarších civilizácií sveta, Mezopotámie a Egypta. U Egypťanov sa stretávame s chepreš – pokrývkou hlavy kráľov od doby 18.dynastie. Bola to vlastne vojenská prilba, helma z kože, do ktorej boli vsadené kovové krúžky. Neskôr bola vyrobená zo zlata, aj keď v dôsledku nahradenia kože zlatom nebola už taká priliehavá. Hlavy bojovníkov z Medziriečia pokrývala priliehavá, do miernej špičky vybiehajúca čapica. Kryla uši aj temeno hlavy, zapínala sa pod bradou a bola vyrobená z plsti alebo silnej kože. Bohatší obyvatelia Mezopotámie nosili do boja už skutočné prilby zhotovené z medi alebo drahých kovov.
V Európe sa prvé pokrývky hlavy začali nosiť až v dobe bronzovej. Známe sú najmä macedónske, grécke a rímske prilby. Neskôr sa začali používať ľahšie prilby iónskeho typu s pohyblivými lícnicami a v 5.stor.začali prevažovať praktickejšie thrácke prilby a prilby typu ,,pílos“. Veľmi rozšírený bol typ korintskej prilby, ktorej podoba je nám dobre známa z vyobrazení na helénskych vázach. Zdobili ju chocholy vyrobené z konskej hrivy a chvosta. Táto prilba ladných tvarov zo 7.stor.p.n.l. poskytovala hlave takmer dokonalú ochranu len oči a ústa ostali nekryté. Keď vojak práve nebojoval, nosil ju pre pohodlie na temene hlavy. Zvláštne tvarované prilby nosili gladiátori a zápasníci v aréne.
Rímski legionári používali viacero typov prilieb a helmíc. Stotníci légií boli ľahko rozpoznateľní podľa chcocholov na prilbách. Okrem klasickej bronzovej prilby kolus s lícnocami, ktoré sa uväzovali pod badou, nosili legionári železné galské impreiálne prilby s hlbokým chráničom šije, štítkom na vychýlenie úderov meča a lícnicami.
Na severe Európy v barbarských oblastiach Škandinávie a Británie žili Kelti a Normani. Neodmysliteľnou súčasťou ich výzbroje boli pologuľovité prilby zdobené často rohmi alebo losími parohmi. S nástupom stredoveku sa prilby zväčšovali, aby viac chránili tvár a krk. Najväčšou a najťažšou bola heuma, ktorú nosili rytieri, pokiaľ práve nebojovali, na svojom sedle. V 11. – 12.stor.sa objavil typ kónickej (normanskej) prilby, ktorá sa okrem boja nosila aj na turnajoch. Táto forma prilby sa pravdepodobne nosila na bascinete, čo spôsobovalo veľkú záťaž na rytierových ramenách. Bola znitovaná z 3 oceľových častí. Mala len úzky priezor a dýchacie otvory vyvŕtané v tvare obdĺžnikov alebo krúžkov. V pol.14.st. sa do popredia dostáva práve bascinet. V rokoch 1350 – 1450 sa stal najobľúbenejším typom prilby. Bol ľahší ako iné prilby, pretože pokrýval hlavu iba od temena po čelo a tvárová časť ostala nechránená. Závesný plát na ochranu tváre bol zavedený v roku 1380. Nemecký bascinet mal tento plát zavesený na zahnutej zvislej tyčke. Bol známy ako klappvisier.
V období zlatého veku rytierstva noslili ťažkoodenci hrncovitú prilbu vážiacu 5 – 7 kg, ktorá sa podobala skutočne hrncu obráteným dnom nahor, bola znitovaná z niekoľkých častí a rytier pozeral len úzkym priezorom. Niekedy ju zdobil tzv. klenot – buď supie perá vo farbách erbu zastrčené v drevenej lište na vrchole prilby alebo malé vlajočky so znakom či priamo plechové, kožené, prípadne drevené erbové znamenia. Keďže sú takéto prilby značne ťažké a ponúkajú len veľmi obmedzený výhľad, nebolo na tom nič nezvyčajné ak rytier cválal do bitky len z krúžkovou kapucňou alebo s jednoduchšími prilbami. Okrem klasických tvarov postupne vznikali aj účelové prilby nezvyčajných tvarov. Jednou z nich je aj typ tzv. článkovanej prilby, ktorá sa nosila v pol.17.stor. a vznikla v Nemecku, kde ju nazvali zischagge. Jej anglickú verziu nosili jazdci v období občianskej vojny v rokoch 1642 – 1648. Bola známa tiež pod menom „anglický šišiak“ alebo „článovaný šišiak“. Na ochranu tváre slúžil nánosník, vybavená bola aj nákrčníkom a lícnicami na pántoch.
Ďalšou veľmi nebvyklou prilbou bol tzv. železný klobúk (1640 – 1650) s posuvným nánosníkom. Príležitostne ho nosili jazdci v období anglickej občianskej vojny. Pôvodne bol potiahnutý látkou a s perom vyzeral ako dobový civilný klobúk. Pešiaci, najmä lukostrelci a mušketieri nosili prilbu s vysokým hrebeňom a lomenou strechou s vyhnutým predným a zadným okrajom. Nazývala sa morion a prvé prilby tohto typu sa objavijú v 2.pol. 16.stor. Tento typ pretrval až do 17.stor., kedy prilba zazanamenala drobné zmeny. Od tej zo 16.stor. sa líšila plochým okrajom a podšitými lícnicami. Nazývala sa tiež „pikeniersky šišiak“. Osobitý tvar mali turnajové prilby. Väčšinou boli zatváracie, na rozdiel od iných ranných foriem prispôsobené tvaru brady a mali pripevnený golier (nákrčník). V 17.stor., kedy sa turnaje stali hlavnými ukážkami jazdectva, sa zbroj stávala honosnejšou, čo možno vidieť aj vo vtedajších prilbách. Okrem rôznych pier, znakov, erbov a chocholov sa výrazne menil aj tvar a materiál, z ktorých boli vyrobené. Tie najkurióznejšie mali dokonca tvar ľudskej hlavy s prednou časťou vymodelovanou do obrysov ľudskej tváre.
S objavom palných a kresadlových zbraní sa zbroj ako taká stala zbytočnou záťažou. Prilby a helmy stratili svoj účel a vymenili ich klobúky.



Sekery


Sekera je jedným z najstarších nástrojov, ktoré sa takmer okamžite stali aj zbraňou. Predchodcami sekery ako takej boli kamenné sekeromlaty, prevŕtané kamene nasadené na drevený topor, ku ktorému boli prichytené remeňmi. Na jednej strane bol kameň opracovaný do jednoduchého ostria. Druhý koniec ostal zaoblený. Vznikol v neolite z prostého mlatu tak, že niekoho napadlo opracovať kameň na ostrie, ktoré pri údere fungovalo ako klin. Ten rozštiepil čo bolo treba – drevo, kosti, nepriateľov. Sekeromlat bol vo svojej dobe veľmi významným nástrojom, nebola to len bežná zbraň, ale často sa jednalo o odznak spoločenského postavenia bojovníka. S nástupom kovov sa sekeromlaty začali vyrábať z bronzu a neskôr zo železa. Odtiaľ bol už len krôčik ku vzniku sekery ako takej. Čepeľ sekery sa nasadila na násadu z pevného, najčastejšie dubového dreva.
U starých Grékov bola sekera považovaná za barbarskú zbraň, nehodnú pravého bojovníka. Ani v rímskom vojsku nenašla iné uplatnenie okrem nástroja na opracovávanie dreva. Naproti tomu u barbarských kmeňov sa tešila veľkej obľube. A to ako u Slovanov, tak u Germánov. Jej obľúbenosť je pochopiteľná vďaka niektorým prednostiam. Na rozdiel od meča alebo iných zbraní s dlhou čepeľou bola jej výroba omnoho jednoduchšia. Vyrobiť meč, ktorého čepeľ bola dlhá s brúseným ostrím, pevná a zároveň pružná, bolo nielen náročné ale aj drahé. Nie každý kováč tej doby dokázal meč zhotoviť.
V rannom stredoveku bola vo veľkej obľube sekera francúzskych bojovníkov nazývaná francisca. Tá mala esovito prehnutý úzky list, ktorý vybiehal do nie príliš širokej čepele. Tento typ bol prebratý celou západnou Európou. Na našom území sa sekera na boj začala používať od 9.stor. Slovanské sekery veľkomoravských bojovníkov boli obdobné ako francisca, ibaže list nebol esovito prehnutý ale rovný, kolmý na násadu a jej čepeľ bola asi o tretinu menšia. Z franciscy sa vyvinula aj sekera Vikingov a severských Germánov, ktorá sa nazývala ,,barda“. Používala sa okolo 9.stor. a z nej sa postupne vyvinuli známe ,,bradatice“.
Výzbroj franského bojovníka – šupinové brnenie, prilba, meč a kôň stáli toľko, čo 32 kráv. Len sám meč stál rovnako ako dobrý vojenský kôň. Z toho vyplýva, že kvalitné zbrane a zbroj si mohli dovoliť len tí lepšie situovaní. Vedľa meča a kopie bola sekera treťou najpoužívanejšou vojnovou zbraňou. V priebehu nasledujúcich storočí sa jej tvar veľmi nezmenil. S rozvojom metalurgie a kováčskeho umenia sa materiál na výrobu zbraní skvalitnil. Už nebolo také ťažké vyrobiť meč, klesala aj jeho cena. Cena sekery bola aj napriek tomu nižšia, pretože klesala zároveň s cenou meča. Čo sa týka zmeny tvaru, predĺžilo sa ostrie, a to smerom nadol aj nahor, kde často prechádzalo do ostrého hrotu. Z nálezov sekier z tohto obdobia je ťažké určiť, či sa jednalo o zbraň alebo nástroj. Je to do určitej miery preto, lebo jedna a tá istá sekera sa používala na oba účely. Mešťania a dedinčania sa bránili tým, čo bolo po ruke a s čím vedeli zaobchádzať. To však platilo aj naopak. Sekera, ktorá mala primárne slúžiť na boj našla uplatnenie ako nástroj, najmä pri dobývaní a opevňovacích prácach.
V neskorších dobách sa pri sekerách určených na boj uplatňovali rôzne doplnky ako okovaná násada, bodce alebo háky na opačnej strane čepele. Sekery s týmito doplnkami boli určené hlavne na boj, avšak stále väčšina bola tzv. ,,prostá“. Jedinou výnimkou boli vrhacie sekery, ktoré sa nazývali ,,švejčarky“. Jednalo sa o celokovové sekery, ktoré boli určené primárne na vrh. Na jednej strane bolo ostrie často vytiahnuté dopredu do bodca a na druhej strane bol taktiež bodec. Celokovová násada bola na oboch stranách zakončená bodcami. Nech už bol protivník zasiahnutý ktorou koľvek časťou sekery, bola pravdepodobnosť zranenia veľmi vysoká.
Koncom gotickej doby sa začínajú objavovať celokovové bojové sekery so šesť alebo osemhrannou násadou, ktoré boli často bohato zdobené. List čepele bol zložito vysekávaný a tvarovaný, zakončený bodcom alebo hákom. Druká časť násady bola omotaná stočeným drôtom alebo kožou. Celokovové sekery sa objavujú aj u orientálnych národov napr. indicko – perzský tabar a iné. Je všeobecne rozšírený názor, že primárnou zbraňou (popri kopii) bol meč. Často sa chápal ako symbol a označenie spoločenského postavenia, ale nie vždy bol zvolený ako hlavná bojová zbraň. Začiatkom 14.stor. sa totiž krúžková zbroj začala vystužovať železnými plátmi a v 15.stor. sa bohatší zo šľachticou strojili už do úplnej plátovej výzbroje. Tá sa skladala z kyrysu, náramenníkov, nákrčníku, prilby, chráničov lakťov (myšky) a plátov na nohy. Týmto brnením bola v priebehu 15.stor.často vyzbrojená aj majetná meštianska vrstva a ľahšími kyrysmi jazda ľahkoodencov. Na rozdiel od krúžkovej zbroje nebolo možné tak ľahko túto zbroj preseknúť mečom. Preto sa v týchto dobách začali masovejšie používať úderné zbrane ako palcáty, bojové kladivá, „řemdihy“ a samozrejme sekery. Tieto zbrane boli vďaka svojej pádnosti schopné spôsobiť zranenie aj cez brnenie alebo ho preseknúť.
Postupne sa sekery dostávajú do úzadia a s vynájdením palných zbraní takmer úplne strácajú vojenskú funkciu. Slúžili už len ako nástroje na opracovávanie dreva a iných materiálov a túto funkciu si zachovali až dodnes.


Tycove zbrane

Tyčové zbrane možno považovať za druhé najstaršie zbrane ľudstva. Následne po tom, čo naši pravekí predchodcovia uchopili kamene a vyrobili z nich prvé nástroje a zbrane uvedomili si, že niekedy je lepšie držať si protivníka od tela. Postupom času začali hroty palíc upravovať, zaostrovať a neskôr začali vyrábať prvé kamenné hroty. A tak vznikali kopije a oštepy. V ich použítí neboli spočiatku prakticky žiadne rozdiely, ale neskôr sa tieto zbrane špecifikovali na hod – oštep a na boj tvárou v tvár – kopija. Obe formy prežili vo viac – menej nezmenenej forme po celé stáročia. Oštepy sa na lov používali ešte v 17.stor. a kopijami boli vyzbrojení poľskí jazdci na začiatku svetovej vojny.
Z hľadiska použitia môžme tyčové zbrane rozdeliť na bodné, sečné a úderné. Medzi bodné zbrane radíme kopie alebo „piky“, čo bol de facto určitý druh kopie. Jednalo sa o 3 – 5 m dlhú, na konci zahrotenú násadu. Bola určená hlavne na boj proti jazde. Počas tridsaťročnej vojny bránili pikanieri oddiely mušketierov pri nabíjaní muškety. Ďalšou bodnou zbraňou bolo šidlo. Tvorila ho tiež drevená násada, ale kratšia ako pri pike. Na konci šidla bol umiestneý dlhý (niekedy až polmetrový) hrot guľového alebo štvorcového prierezu.
Medzi sečné tyčové zbrane môžeme zaradiť všemožné druhy sudlíc a halapartní. Väčšina týchto zbraní je zároveň bodnými zbraňami, takže hovoríme o bodnosečných zbraniach. Počas stredoveku sa vystriedali všetky možné bizardné tvary, základ však ostal rovnaký. Na násadach je pripevnená čepeľ, často s najrôznejšími hrotmi a hákmi vybiehajúcimi do rôznych strán. Slovo halapartňa pochádza z nemeckého Halm – tyč a Barte – sekera.
K úderným tyčovým zbraniam sa radia bojové cepy, obojručné vojnové kladivá, palcáty a rôzne iné. Palcáty boli veľmi obľúbené najmä u nemajetnejších, pretože neboli tak finančne náročné ako meče. Jednalo sa väčšinou o drevené palice alebo kyje z tvrdého dreva, na údernom konci často upravené na zvýšenie smrtiaceho účinku. Neskôr sa tieto palice okovali alebo sa do nich nabíjali železné klince. Z toho je zrejmé, že tieto zbrane boli veľmi lacné, a preto aj obľúbené najmä u chudoby. Postupne sa z najjednoduchších vyvinuli palcáty, bijáky, bojové kladivá, ktoré boli priam stvorené na prerážanie plechových kyrysov alebo prilieb. Väčšina nálezov týchto zbraní pochádza z husitského Česka, teda z 15.stor. Obľubu v týchto zbraniach mali jednak chudobní pešiaci a jednak ťažko vyzbrojení rytieri. Napríklad ,,řemdihy“ a palcáty boli považované aj za súbojové zbrane. Čo sa týka dĺžky týchto zbraní, často sa stretávame s rovnakými typmi, ktoré boli nasadené na rozlične dlhých násadách. U jazdcov boli násady kratšie, kým u pechoty boli dlhé až 2 m.
Palcát je nalepším príkladom úderných zbraní vôbec. Dalo by sa povedať, že od neho sa odvíjali ostatné úderné zbrane. Názov je odvodený od maďarského slova pálca alebo od slovenského palica. V stredoveku využívali túto zbraň aj šľachtici, ktorý ho vešali na hák pri sedle, aj prostí bojovníci. Vyrobený bol prevažne zo železa alebo dreva okovaného železom. Keďže bol palcát jednoručnou zbraňou, používal ho väčšinou jazda. Najčastejší typ palcátu bol z drevenej násady, na ktorej bola pripevnená hlavica so 6 – 8 perami vybiehajúcimi pravidelne do strán. Ich počet sa však mohol meniť. Napríklad na známom koberci z Bayeux je vyobrazený palcát s dvoma perami. Zachovali sa však aj palcáty s 12 perami. Tvar týchto pier sa mohol meniť. Mohli byť pologuľovité, alebo vybrúsené do špica. Niektoré palcáty mali namiesto pier na hlavici ostne alebo mohutné klince.
Zbrane určené pre bohatú šľachtu boli veľmi šikovne vyrobené, zdobené podľa dobovej módy a vkusu. Mohli byť pozlátené, z hlavicou vykovanou do tvaru vežičky. Zbrane určené pre pešiakov a nižšiu šľachtu by sme mohli rozlíšiť na tie, ktoré boli improvizovaným výrobkom dedinského kováča a na tie, ktoré boli robené na objednávku pre mestské zbrojnice a nobilitu špecializovaným zbrojmajstrom. Aj keď boli na pohľad odlišné, účinnosťou sa tie amatérske vyrovnali zdobeným palcátom šľachticov. Akousi odrodou palcáta bol aj kropáč, zbraň tvorená kovovou ostnatou guľou na drevenej alebo železnej násade.Vyskytoval sa v obojručnej aj jednoručnej forme. Svoj ironický názov dostala vďaka podobnosti s kostolnou kropenicou. Palcát mal však aj iné funkcie ako čisto bojovná zbraň. Bol odznakom moci, symbolom dôstojnosti a v neposlednej rade aj veliteľskej hodnosti. U nás sa spája s dobou husitských bojovníkov. Tu je práve zastúpený, vedľa jeho bojovej funkcie, význam odznaku hajtmanov a ratmajstrov.
Ďalším typom údernej zbrane sú bojové kladivá, ku ktorých jednoručnej forme patrili aj dýkové palcáty. Bojové kladivá sú tvorené relatívne úzkou hlavicou, na jednej strane zašpicatenou, ktorá bola kolmo upevnená na drevenej alebo celokovovej násade. Táto zbraň opäť existovala v krátkej i obojručnej forme, s násadou dlhou niekedy až dva metre. Dýkový palcát bol jednoznačne jednoručnou záležitosťou a hlavica mala obvykle tvar pästi, ktorá zvierala dýku. Táto zbraň sa v starých prameňoch vyskytovala ako ,,palica do pästi“ alebo ,,nóž do pästi“. Bojové kladivá, ktoré používali francúzski rytieri, sa nazývali ,,bec – de – corbi“ v preklade ,,vraní zobák“ a často sa vo svojej obojručnej forme používala ako súbojová zbraň ťažkoodených pešiakov. Bojové kladivá sa tešili veľkej obľube aj u švajčiarskej pechoty. Podľa jedného zo Švajčiarov sa nazývali ,,luzernské kladivá“. Vedľa halapartní a pík sú to jedny z najčastejšie používaných zbraní švajčiarskej pechoty. V neskorších dobách , najmä pri formách obojručných bojových kladív, sa ku kolmej hlavici pridáva aj ostrý hrot. Kladivá určené pre bežných vojakov nebolo nijak zvlášť zdobené, narozdiel od tých súbojových.
K úderným zbraniam sa radí aj ,, řemdih“. Na rozdiel od vyššie uvedených je tento typ zbrane veľmi špecifický. Jednalo sa o hladkú železnú guľu s ostňami alebo výbežkami, ktorá je pripevnená reťazou na drevenej alebo kovovej násade. Podľa dĺžky násady hovoríme o jednoručnom alebo obojručnom ,,řemdihu“. Pri tejto zbrani je pomerne veľká variabilita jej prevedenia. Reťaz nemusela byť vždy len jedna, ale mohlo ich byť viac, v niektorých prípadoch až štyri. Ďalším variabilným prvkom bol úderný koniec na konci reťaze. Podľa prevedenia sa mohlo jednať o ostnaté železné gule, rôzne železné hranoly alebo len o ťažké železné kruhy. Vpostate mohlo ísť o čokoľvek, čo pri výrobe prišlo kováčovi pod ruku a čo bolo dostatočne ťažké. Pri niektorých exemplároch bola reťaz nahradená železnou tyčou, ktorá bola kĺbom spojená s násadou aj s palicou na druhom konci. V nemecky hovoriacich krajinách je táto zbraň označovaná ako ,,morgenstern“.
Prvé masové požívanie tyčových zbraní zaznamenávame už v staroveku. Vtedajší spôsob vedenia vojny na to mal všetky predpoklady. V starom Grécku bol najväčší dôraz kladený na pechotu a najmä ťažkoodencov. Tí boli vyzbrojení okrem iného štítmi a dlhými kopijami. Útok bol vedený formáciou kopijníkov s hĺbkou dvoch radov, rozostúpených do šírky. Významným prínosom pre moderné vojenstvo bolo bojové zoskupenie používané Alexandrom Macedónskym – falanga. Jednalo sa o obdĺžnikový alebo štvorcový útvar tvorený šesťnástimi až niekoľko sto mužmi čo sa týka šírky. Vojaci boli vyzbrojení štítom, krátkym mečom a obojručnou kopijou. Zatiaľ čo prvá rada držala kopije vztýčené, ďalšie rady opierali kopije o ramená predošlých. Tým sa utvoril ohromný „ježko“ s dĺžkou 2 – 3 m. Pri rieke Granikos sa proti Alexandrovej armáde 35 000 mužov postavilo 20 000 perzských jazdcov a 10 000 gréckych žoldnierov v perzských službách. Na perzskej strane prežilo pár stoviek mužov. Alexander Macedónsky stratil zo svojich elitných oddielov len 25 vojakov. Taktika boja sa zmenila až vtedy, keď bojiská okolo Stredozemného mora ovládli Rimania. Hoci tiež považovali za základ svojej armády pechotu, kopije používali väčšinou vo funkcii vrhacích zbraní. Na boj zblízka sa požívali krátke meče.
V rannom stredoveku vznikol nový spôsob boja založený, na rozdiel od staroveku, na ťažkoodenej jazde. Jadrom armády boli rytieri ozbrojení kopijou, štítom a mečom alebo sekerou. Zatiaľ čo meč bol čestnou zbraňou vyjadrujúcou nadradenosť jeho šľachtického vlastníka, kopija bola symbolom panovníckej moci. Spôsob vedenia bitky spočíval v strete rytierskej jazdy s jazdou protivníka. Každý jazdec sa snažil nepriateľa najprv zraziť z koňa kopijou v priamom strete. Potom kopiu odhodil a k slovu sa dotal meč alebo iná zbraň. Takéto armády boli rozdelené do glév . Išlo o jednotku tvorenú lénnym pánom – rytierom a jeho doprovodom, ktorý sa skladal, podľa majestátnosti rytiera, s ďalších jazdcov, lukostrelcov, kušiarov a dedinskej pechoty. Táto pechota však nebola ani dobre vyzbrojená, ani vycvičená a ani primerane platená. Najčastejšie ju tvorili odvedení dedinčania, ktorí šli do boja s vidlami, kosami a sekerami – proste so všetkým, čo mali. Vzhľadom na to, že neboli organizovaní, bola ich účasť v bitke splácaná krvavou daňou. Vo vyrvare boja ťažkoodencov a jazdy nemali takýto pešiaci žiadnu šancu. Väčšinu proste udupali. Keďže nemali často žiadnu výzbroj, a to ani prilbicu, ich zraniteľnosť bola mnohonásobne vyššia ako u jazdca, hoci aj zrazeného z koňa.
Tyčové zbrane, najmä kopie, boli svedkami mnohých bitiek, v ktorých zohrali významnú úlohu. 11.júla 1302 sa pri Courtai stretla na jednej strane pechota 8 000 mužov z flámskych dedín spolu s asi 500 urodzenými rytiermi a na strane druhej výkvet francúzskeho rytierstva, teda 2 500 jazdcov a 4 000 pešiakov. Tých 500 flámskych rytierov na znak solidárnosti k sedliackej pechote zosadlo z koňa a šli bojovať ako pešiaci. Flámska pechota bola zoradená tak, že prvý rad tvorili pikanieri a medzi nimi a za nimi šli muži s godendag. Takto sa nazývali sudliciam alebo halapartniam podobné zbrane, alebo okované kyje s klincami na konci. Flámi museli mať veľký zmysel pre humor, pretože tento názov v ich reči značí „dobrý deň“. V tejto bitke padlo na tisíc francúzskych jazdcov a zvyšok bol zahnaný na zbabelý útek. Na poli bolo po boji zozbieraných takmer 500 zlatých ostrôh, ktoré boli vyvesené v miestnom kostole. Francúzski rytieri, ktorí utiekli z boja, podvečer dorazili do Tournai a boli takí vydesení, že sa neboli schopní ani najesť. Bitka, v ktorej aj navzdory nepriaznivým počiatočným podmienkam vyhrala pechota bolo omnoho viac.
Používanie tyčových zbraní je jednou z charakteristík, ktorá spája husitskú, švajčiarsku a lancknechtskú armádu. S výnimkou lancknechtov vznikli tieto armády tak, že spočiatku improvizovaná taktika a zbrane použité proti silnejšiemu nepriateľovi sa následne stali hlavným spôsobom boja. Prvou českou husitskou bitkou, kde sa naplno využila budúca taktika bola Sudoměř. V tejto známej bitke nevelil husitom utekajúcim od Plzne Ján Žižka, ako sa to traduje, ale Břeněk Švihovský. Keď husiti zistili, že prenasledovateľom neutečú, opevnili sa medzi dvoma rybníkmi, z ktorých jeden bol vypustený. Prístupovú cestu zablokovali vozmi. Z tejto provizórnej hradby potom útočili na blížiacich sa katolíkov sudlicami, halapartňami a cepmi. V tomto prípade mal peší bojovník veľkú výhodu, pretože stál na rovnej zemi a obojručné zbrane dosiahli ďalej ako jazdec svojím mečom. Břeněk Švihovský vyrazil v polovici bitky do protiútoku, ako mu to kázal jeho stav, ale proti presile nemal šancu. Zvyšok husitov sa však ubránil a nepriateľov odrazil. Postupne vznikala taktika, ktorá bola aj po ukončení sporu medzi Čechmi a pápežom používaná v celej Európe. Pôvodné ľudové zbrane husitov (palcáty, kropáče, cepy, sudlice a vidly) boli v neskoršom období nahradené profesionálnymi.
Druhá spomínaná armáda – švajčiarska pechota sa začala formovať cca sto rokov pred tou husitskou. Prvé víťazstvo zaznamenali v roku 1315 pri Morgartene. Švajčiarske jednotky museli čeliť rakúskej 9 000 armáde Leopolda I., z toho bolo 2 000 ťažkoodených rytierov. Na strane Švajčiarov bolo okolo 1 300 bojovníkov. Čím boli pre husitov vozy, tým sa pre Švajčiarov stali hory. V tesných priesmykoch útočili na kolóny Leopoldovej armády pomocou kameňov a sekier na dlhých násadách. Bolo to prvé masové využitie halapartní v nejakej bitke. Rakúšania spanikárili, ale v horských úžinách nebolo miesto pre plánovaný ústup a už vôbec nie pre panický útek. Asi 2 000 Rakúšanov našlo v horách smrť.
Lancknechti vznikli na podnet Maximiliána I. Habsburského. Boli ozbrojení rovnako ako Švajčiari. Aj u nich prevažovali piky nad halapartňami a kušami. Z lancknechtov a Švajčiarov sa postupne yvvinuli pikenieri tridsaťročnej vojny. Postupom času boli kopie, halapartne a šidlá vytlačené pikou. Traduje sa, že pred bitkou v meste Bayonne mala jedna z armád nedostatok pikenierov. Ich veliteľ dal vyrobiť nože, ktoré sa po výstrele založili do hlavne pušky a vytvorila sa tak improvizovaná pika. Odtiaľ vraj pochádza názov bajonet. Neskôr sa bajonety začali nasadzovať tak, aby nebránili výstrelom.
Luky a kuse


Luk je prastará lovecká a bojová zbraň, ktorá je známa už od doby kamennej. Používanie luku u našich slovanských predkov je doložené až od 7.stor., a to nálezmi hneď niekoľkých typov šípov: avarské šipy s trojhranným hrotom, nomádske šípy, šipy s plochými hrotmi a hrotmi listového tvaru. Okrem týchto typov sa vyskytujú aj franské hroty s ,,krídelkami“, ktoré zabraňujú vytrhnutiu šípu z tela a spôsobujú vážnejšie zranenia. Luky sa podľa spôsobu výroby a konštrukcie delia na viacero typov.
Jednoduché alebo plné luky sa vyrábali z jedného kusu dreva (alebo iného materiálu). Práve tento typ sa používal už v rannej dobe na všetkých kontinentoch od Ázie a Afriky cez Európu až po Ameriku. Je zaujímavé, že aj napriek obmedzenej komunikácii a stretu civilizácii sa luky vyvinuli veľmi podobne. V dobe ich najväčšieho rozmachu prekonávali stredoveké waleské a anglické luky z vojenského hľadiska aj technicky dokonalejšie kuše. Vďaka svojej jednoduchosti, rýchlosti nabíjania a presnosti sa osvedčili najmä na otvorenom bojisku.
Druhým typom boli luky zložené – vrstvené, vystužené a reflexné. Skladali sa z troch alebo viacerých vrstiev rovnakého materiálu. V jednoduchšej forme bol niekedy ,,chrbát luku“ vystužený zvieracími šľachami. Ak bola výstuž s dužinou luku pevne spojená ovinutým povrazom, jednalo sa o voľnú výstuž. Ak bola prilepená nazývala sa uzavretá výstuž. Samotné telo luku nemuselo byť vyrobené len z rozmanitých druhov dreva. Na výrobu sa používali aj materiály ako rohovina alebo parohy. Reflexné luky sú z hľadiska konštrukcie najzložitejším a vzhľadom na menšie rozmery aj najúčinnejším typom. Vyrábali sa najmenej z troch základných vrstiev z rôznych materiálov poskladaných tak, aby sa čo najlepšie využili prirodzené vlastnosti každej vrstvy. Tradičný luk tohto typu, ktorý sa do svojej vrcholnej podoby vyvinul v Turecku, bol vyrobený z rohoviny a šliach naskladaných okolo dreveného jadra. Stredoveké luky sa najčastejšie vyrábali z tisového alebo jaseňového dreva, tetivy zo šliach alebo konopných či ľanových vláken. Jednoduchý oblúkový rannostredoveký luk sa najčastejšie vyskytoval na území strednej, južnej a západnej Európy. Aj napriek tomu sa v týchto oblastiach stretávame aj s využitím reflexného typu luku. Dostrel jednoduchého luku bol asi 200m. Významným nálezom je 1,92 m dlhý luk z lokality Hedeby. Bol určený na ťah asi 40kg. Ďaľšie nálezy sa pohybujú v podobných rozmeroch. Obraz postavenia luku medzi ostatnými zbraňami severského prostredia dokresľujú ságy.
Pre oblasť strednej Európy sú typické obidva typy lukov: jednoduché oblúkové a zložené – reflexné luky. Reflexný luk je úzko spätý s nomádskymi etnikami ako boli Avari a Maďari. Zložený luk sa vyskytuje v strednej Európe už od prvých stretnutí s nomádskymi etnikami, ale nikdy celkom nezdomácnel. Jeho používanie sa tiahne cez ázijské stepi na Ďaleký Východ, ale aj na juh do dnešného Iránu. Stal sa typickou výbavou ľahkej jazdy Východných Slovanov v 9. – 10.stor., samozrejme silne ovplyvnenej nomádskym prostredím a s nimi vedenými bojmi. Reflexný luk sa dostával do prostredia Karpatskej kotliny v niekoľkých vlnách od 5. – 10.stor. , jednak za pomoci už spomínaných Hunov alebo v 10.stor. pričinením Maďarov. Dĺžka týchto lukov sa pohybovala od 130 do 160 cm. Výnimočné exempláre, ktoré dosahujú až 190 cm sa spájajú so staroruskými pešími bojovníkmi. Luky sa ukladali do kožených puzdier zavesených na ľavej strane opasku alebo krížom cez plece. Svedectvá písomných prameňov vypovedajú o strelných vlastnostiach a rozmeroch lukov. Tetiva reflexného luku dokázala vystreliť šípy silou 80 – 85 kg, rýchlosťou až 150 m/s. K lukom neodmysliteľne patria šípy. Mnohé nálezy svedčia o viacerých typoch hrotov a letiek. Najrannejšie šípy dosahovali dĺžku 70 – 80 cm. V severských oblastiach sa lukostreľba odráža i vo vybavení hrobov. Je zaujímavé, že hroty sa objavovali aj v mužských aj v ženských hroboch. Počet šípov v jednom zväzku uloženom pri nebohom dosahoval v niektorých prípadoch až 40 kusov. Európsky luk používali poväčšine peší bojovníci, bojari a neskôr aj rytieri. Tí ho zrejme v obmedzenej miere využívali aj pri dobývaní opevnených miest a hradov, kedy aj oni – jazdci museli bojovať pešky. Okrem toho slúžil luk samozrejme aj ako lovecká zbraň. Od začiatkov rytierskeho spôsobu boja sa luk ako zbraň neurodzenej pechoty odsúva mimo záujem kronikárov. Aj napriek tomu sa s bojovníkmi vyzbrojenými lukmi stretávame na miniatúrach talianskej kroniky Petra de Ebulo, ktorá zobrazuje obliehanie Neapola v roku 1191.
Čas lukov prišiel v dobe, keď sa opäť začala presadzovať organizovaná pechota. Pechota, zložená zo slobodných obyvateľov bola hlavnou zložkou anglického vojska, ktoré v bitke pri Kresčaku zvíťazilo nad Francúzmi. Táto bitka bola súčasťou storočnej vojny, ktorú rozpútali medzi sebou dve vtedajšie európske veľmoci Anglicko a Francúzsko. Po smrti francúzskeho kráľa v roku 1337 si na trón nárokovali dvaja uchádzači. Na jednej strane anglický kráľ Eduard III. a na strane druhej synovec Filipa IV. – Filip VI. z Valois. Bola to zároveň bitka, v ktorej si sily merali janovskí kušiari na strane Francúzov a elitní anglickí lukostrelci na strane Eduarda III. Bolo vykonaných mnoho hrdinských skutokov na oboch stranách, ale nedisciplinovanosť francúzskej armády sa ukázala ako rozhodujúca. Aj keď boli v početnej prevahe, nedokázali vzdorovať vycvičenej a kompaktnej anglickej armáde. Eduardovi lukostrelci mali na víťazstve svojho vojska nemalý podiel. Z dobových záznamov je známe, že lukostrelec dokázal vystreliť viac ako 15 šípov za minútu. Pri Kresčaku ich bolo vypálených celkovo 50 000. Pre janovských kušiarov bolo nepochybným hendikepom nabíjanie kuší, ktoré trvalo 4 – krát dlhšie ako lukostrelcom. Kým na nabitie luku stačili lukostrelcovi len jeho ruky, kušu bolo treba napínať špeciálnymi nástrojmi. Pri malých kušiach sa používala napínacia páka známa ako ,,kozia noha“. V 14.stor. bol objavený kolovrátok, zariadenie na nabíjanie. Kôli zdĺhavej manipulícii sa však používal skôr pri love ako v boji. Ďalšou starosťou kušiarov v otvorenom boji bola ochrana počas nabíjania. Tú zabezpečovali vojaci s pavézami. Tí držali tento mohutný drevený štít potiahnutý plátnom pred kušiarmi a chránili ich pred strelami protivníka.
Konštrukcia luku sa od bitky pri Kresčaku prakticky nezmenial až dodnes.


Mec

Praotcom európskych mečov bol meč vikingský (asi 6.stor.), u ktorého sa objavila čepeľ zužujúca sa smerom k hrotu. Tento trik viedol ku zníženiu hmotnosti a zvýšeniu ovládateľnosti. Tvar čepele bol rovnako praktický pre všetky meče, ale hlavica a rukoväť boli pomerne individuálnou záležitosťou. U Vikingov prevládali dvojsešné meče, ktoré mali tupé hroty,a preto boli urečené na sekanie. Čepele mečov sa neskôr dovážali z vyspelejších dielní západnej Európy a Vikingovia si k nim už len pripevnili rukoväť. V tomto období konkurovala meču bojová sekera, ktorá bola lacnejšia a praktickejšia, pretože sa dala použiť aj ako nástroj. Aj napriek tomu sa postupne meč rozšíril a to najmä zdokonaľovaniu metalurgie a kováčskeho remesla. Barbarské kmene používali väčšinou meče podobného alebo rovnakého typu. Germáni, rovnako ako Vikingovia, používali kratšie dvojsečné niekedy aj jednosečné meče. Záležalo to od toho, či chceli meč používať na bod alebo len na seky.
Antické civilizácie Grékov a Rimanov postupom času prevzali meč, aj keď ich hlavnou zbraňou ostala naďalej kopija. Grécki hopliti používali ako doplnkovú zbraň krátke rovné meče alebo jednosečné zahnuté meče ázijskeho typu – kopis. Rímski legionári využívali meče v boji častejšie ako hopliti a ako doplnok im slúžila malá dýka - pugio, ktorú nosili zavesenú na ľavej starane. Širší meč – gladius im vysel na pravej strane opaska a bol určený ako na seky, tak aj na bodanie. Krátky jednosečný meč bol typický aj pre Skýtov a nazýval sa akinak. Používali ho zriedkavejšie, pretože primárne využívanou zbraňou bol u nich luk. Tento meč neskôr používali aj bojovníci perzskej armády.
Mnohé nálezy mečov na našom území svedčia o tom, že aj bojovníci Veľkej Moravy ich používali. Veľkomoravskí kováči dokázali vyrobiť niekoľko typov železných mečov, ale skutočne kvalitné zbrane sa k nám dostávali z Franskej ríše. Meče samozrejme vlastnili len niektorí príslušníci slovanskej družiny. Tí, ktorí si ho nemohli dovoliť používali bojové sekery.
V období na konci staroveku a začiatkom stredoveku si meč začína získavať čoraz väčšiu pozornosť a stáva sa hlavnou zbraňou väčšiny armád. V priebehu storočí sa meč čoraz viac zväčšuje a jeho čepeľ sa predlžuje. V 13. – 15.stor. sa používali obrovské, niekedy až 2 m dlhé meče s obojstanne vybrúseným ostrím. Zo začiatku bol zbraňou pechoty, ale keďže bol na nosenie príliž ťažký, stal sa postupne ceremoniálnou zbraňou a používal sa aj pri osobných súbojoch. V období stredoveku sa diferencovali viaceré druhy mečov. Meč ako taký sa členil na meč jednoručný, jedenapolručný a obojručný. Toto rozdelenie záviselo od dĺžky rukoväte a čepele.

_________________
Obrázek


Naposledy upravil lilith dne sob úno 18, 2006 5:39 pm, celkově upraveno 1

Nahoru
 Profil E-mail  
 
 Předmět příspěvku:
OdeslatNapsal: sob úno 18, 2006 5:38 pm 
Offline
Uživatelský avatar

Registrován: sob úno 18, 2006 5:12 pm
Příspěvky: 222
Maltézští rytíři 08.09.2002
Ondřej Jedlička



TUITIO FIDEI ET OBSEQUIUM PAUPERUM – obrana víry a služba trpícím – pět slov jež jsou heslem vystihujícím činnost jednoho z posledních vojenských a špitálních řádů, které působí i na našem území. Ano, nemýlíte se, řeč je o Suverénním vojenském a špitálním řádu sv. Jana Jeruzalémského z Rhodu a Malty, jinak též zvaném Řád maltézských rytířů.


Řád založil benediktinský mnich bl. Gerard Tonque před první křížovou výpravou v Jeruzalémě. Činnost řádu byla původně zaměřena pouze na péči o nemocné a raněné, ale časem se přidal i prvek vojenský – ochrana poutníků do Svaté země. Špitální zaměření řádu bylo však nadále prioritou. Již na počátku 12. století řád vedl 7 špitálů ve Svaté zemi a řádová statuta z roku 1281 velmi detailně popisuje jak pečovat a starat se o nemocné. Největší řádový špitál byl v Jeruzalémě a měl přes 2.000 lůžek jak pro muže tak i pro ženy. O nemocné a raněné pečovaly 4 lékaři společně s řádovými rytíři a ošetřovately.

Když došlo v roce 1291 ke ztrátě Svaté země, usadil se řád na ostrově Rhodos a vydržel zde více jak 200 let. Na Rhodosu byl vybudován špitál s lékárnou a poprvé v známé historii medicíny zde bylo odděleně pečováno o nevyléčitelně nemocné pacienty. Pobyt řádu na Rhodu skončil roku 1522 kdy jej odtud vypudil sultan Soliman.


Od roku 1530 do roku 1798 vládl řád na ostrově Malta. Zde byl postaven špitál rozdělený na 16 oddělení a největším jeho sále bylo na 500 lůžek. Samostaného ošetření a umístění se dostávalo pacientům s interními, psychiatrickými a horečnatými a průjmovými onemocněními. Zvlášt byli také prováděny chirurgické zákroky. Oproti evropským zvyklostem měl kadý pacient vyhrazeno vlastní lůžko (běžný standart na kontinentu byl 2-3 pacienti na lůžko). Také v oblasti medicíny a následné péče špitál výrazně převyšoval evropský standart. V léčbě byl patrný silný arabský vliv. Velký důraz bal také kladen na kvalitní stravu pro nemocné, která jim byla servírována na stříbrném nádobí, které se dalo snadněji hygienicky udržovat.

V druhé polovině 17. století byla na Maltě založena škola anatomie, lékařství a chirurgie. 61. velmistr Fra Nicolas Cotoner dokonce povolil pitvání zemřelých.V roce 1769 došlo k rozšíření školy a byla zaloena universita jež obsahovala teologickou, právnickou a lékařskou fakultu.



Od roku 1834 sídlí centrum řádu v Římě. V současnosti je Maltézský řád jako jediný uznáván jako suverénní s vlastním diplomatickým zastoupením ve více jak 80 zemích světa formou vyslanectví a na územích států se sdruuje v převorství a velkopřevorství. Je také svým způsobem nezávislý na církvi tím, že jeho členové podléhají pouze svým řádovým představeným a jeho kostely a konventní instituce přímo papeži. Ten také jmenuje svého vyslance u řádu, stejně jako řád má své diplomatické zastoupení ve Vatikánu. Řád se v dnešní době stále zabývá hlavně špitální a charitativní činností. Na činnostech řádu, které obsahují více jak 16 nemocnic, 33 klinik, 21 denních stacionřů, 7 hospiců, 600 středisek první pomoci a 6 uprchlických tborů se podílí vedle profesionálních zaměstnanců asi 80.000 dobrovolníků. Suverénní vojenský a špitální řád sv. Jana Jeruzalémského z Rhodu a Malty má své zastoupení i zde v České republice, kde má svého velvyslance. Na našem území působí řád formou velkopřevorství. A jaké jsou zde aktivity řádu? Uvedu zde alespoň ty hlavní. Řád je zřizovatelem Vyšší zdravotnické školy v Praze 2, prostřednictvým své pomocné organizace „Česká maltézská pomoc“ zajišťuje první pomoc na hromadných akcích a každoročně se podílí na mezinárodní řádové pouti do Lurd kde bezplatně umožňuje účast nemocným z celé České republiky.

Řád se za více než 900 let své existence vždy pokoušel službou nemocným a trpícím i ochranou poutníků naplnit své heslo a já myslím, že úspěšně. Jako jeden z mála církevních řádů, které vznikly v dobách křížových výprav se udržel až do dnešních dnů a vytrval v plnění úkolu, který mu dal jeho zakladatel bl.Gerard Tonque.

Ondřej Jedlička

Prameny:


Devět století Maltézského řádu – devět století křesťanské charitativní činnost – Dr. P.Jansa
http://smom.cirkev.cz - oficiální webové stránky Českého velkopřevorství Suverénního vojenského a špitálního řádu sv.Jana Jeruzalémského z Rhodu a Malty.

_________________
Obrázek


Nahoru
 Profil E-mail  
 
 Předmět příspěvku:
OdeslatNapsal: sob úno 18, 2006 5:42 pm 
Offline
Uživatelský avatar

Registrován: sob úno 18, 2006 5:12 pm
Příspěvky: 222
Rytířský řád Templářů 05.09.2002


Vyslovení jména málokterého řádu v nás vyvolává tolik romantických a tajemných představ. Málokomu se při zaslechnutí jména templáři nevybaví tajemství, záhady, poklady a představy, spojené s romantikou středověku. Přitom jen máloco z těchto představ je pravdou; za většinu z nich mohou až romantické představy 19. století nebo legendy a pověsti, které vznikly po rychlém a tragickém konci řádu.


Templáři ve Svaté zemi

Řád templářů vznikl v Jeruzalémě v době prvních křížových výprav, pravděpodobně kolem roku 1118, kdy devět zbožných francouzských rytířů založilo bratrstvo a složilo slib služby Kristu v chudobě, čistotě a poslušnosti. Jeruzalémský král Balduin II. jim věnoval jižní část jeruzalémské Chrámové hory, poblíž Šalamounova chrámu (chrám = lat. templum), které bratrstvo přijalo i za své jméno. Časem však stále více konají místo charitativní služby poutníkům službu vojenskou, když začali bránit skupiny poutníků na cestě mezi přístavem Jaffou a Jeruzalémem před útoky lupičů, beduínů a Saracénů. Tato idea „militia Christi“ tedy „armády Kristovy“ je výrazně odlišila od jiných řádů, například johanitů, lazariánů a různých dalších křižovníků, kteří upřednostňovali nevojenskou službu poutníkům. Templáři vytvořili za pomoci svatého Bernarda z Clairvaux a papeže Honoratia II. řádová statuta a v roce 1128 byli v Troyes ve Francii přijati oficiálně do církve. Řád rychle sílil a zapojoval se i do dalších a dalších vojenských akcí ve Svaté zemi. Roku 1139 upravil papež Inocenc II. bulou poslání templářů a udělil jim řadu privilegií, například řád podřídil přímo papeži a vyňal jej z povinnosti placení církevního desátku apod. Tímto získal řád konečnou podobu. Templáři se stali hlavní křesťanskou vojenskou silou ve Svaté zemi, stali se profesionální vojensko-církevní organizací, jakousi elitní vojenskou jednotkou středověku. Templáři však nesílili jen po vojenské stránce, stavějí a získávají velké množství hradů ve Svaté zemi a začínají získávat i hrady a majetek po Evropě, nejvíce však ve Francii.

Postupem času však začínají křesťané ztrácet moc nad Svatou zemí, roku 1187 po bitvě u vesnice Hattim, kde křesťany poráží Saracéni vedení sultánem Saladinem, ztrácí křesťané Jeruzalém a templáři jsou nuceni opustit své sídlo v Jeruzalémě a přemístit je do přístavního města Akkon na břehu Středozemního moře.

Přes ztrátu Jeruzaléma řád stále sílí a v polovině 13. století má 20.000 členů a několik tisíc řádových komend rozptýlených po Evropě a Středomoří. Řádový majetek stále roste a sídla templářů ve Francii a v Anglii se pomalu začínají měnit v bankovní domy. Řád se také zabývá dopravou poutníků do Svaté země a disponuje i vlastní námořní flotilou, schopnou přepravovat mezi Evropou a Svatou zemí stovky poutníků. Ani další křížové výpravy však nedokázaly zabránit soumraku křesťanského panství nad Svatou zemí, roku 1291 po velkém obléhání padl Akkon a při jeho obraně zahynul i velmistr templářů Guillaume de Beaujeu. Posledním místem křesťanského panství ve Svaté zemi tak zůstal ostrůvek Ruad u Tortosy, který dobyli muslimové na templářích až roku 1302. Po pádu Akkonu přesidlují templáři na Kypr, kde byl roku 1294 zvolen i poslední řádový velmistr Jacques de Molay. Ten také rozhodl roku 1306 o přesídlení z Kypru do Francie, kde se sídlem velmistra stala Paříž. Zde měli templáři uvnitř města vlastní opevněnou enklávu, která se podle templářů i nazývala. Říkalo se jí Templ.

Konec templářů

Bohatství nashromážděné řádem vedlo k tomu, že se templáři stávají de fakto „ministerstvem financí“ francouzského království. Vedou pro krále státní účetnictví, vybírají pro něj daně, poskytují mu úvěry. Jejich bohatství a moc však vzbudila královu nenávist a strach. Francouzský král Filip IV. Sličný, který byl největším dlužníkem řádu, se rozhodl řád zničit. V noci z 12. na 13. října 1307 byly zatčeny stovky templářů a na základě vykonstruovaného obvinění byl zahájen jeden z největších soudních procesů v dějinách. Pochybní svědci svědčí proti řádu a vymýšlejí si tajné řádové ceremoniály; obřady, při kterých měli templáři zapírat Krista a uctívat modlu zvanou Bafomet. Není třeba snad dodávat, že obvinění se nezakládala na pravdě a kromě Francie nebyla nikde brána vážně. Poté, co i francouzští stavové na přání krále odhlasovali vinu templářů, vynesl král rozsudek o konfiskaci majetku a upálení čelných představitelů řádu. Definitivní rozsudek však vynesl až církevní koncil, konající se v roce 1312 ve Vienne, francouzském kraji Dauphiné. Koncil však na základě zfalšovaných důkazů odmítl vynést rozsudek. Pod tlakem krále ale templáře rozpouští papež Klement V. a jejich majetek převádí na johanity. Většinu majetku templářů přesto ve Francii získává právě Filip IV., na rozdíl například od Portugalska, kde majetek templářů získává nově založený Kristův řád, který v Portugalsku existuje dodnes. Pět nejvyšších řádových hodnostářů templářů v čele s velmistrem Jaquesem de Molay bylo upáleno 18.3.1314 na ostrově na řece Seině v Paříži. Templářům však bylo zabaveno mnohem méně majetku, než se předpokládalo, proto vznikají pověsti o zakopaných pokladech, ukrytých před hrabivostí Filipa IV. Další z věcí, která bezesporu přispěla ke vzniku legendy kolem templářů, je i konec jejich odpůrců. Papež Klement V. umírá krátce po upálení velmistra de Molay a o necelého půl roku později zahynul i král Filip IV. Sličný. Zvláště konec Filipův je opředen legendou o tom, že upálený velmistr předvolal svého vraha před „Boží soud“. Pod Filipem se při lovu splašil kůň, král spadl, zůstal však viset za nohy v třmenech a byl koněm usmýkán. Jeho tělo bylo údajně poznáno jen podle zlatých ostruh, protože králova sličná tvář, pro kterou i získal přídomek Sličný, byla znetvořena k nepoznání.

Templáři a Čechy

Do Čech přichází templáři ve 30. letech 13. století na pozvání českého Václava II.. České země patřily do velkopreceptorátu alemanského a slovanského, někdy historici spekulují i o tom, že čeští templáři měli vlastí řádovou provincii, pod kterou spadalo nejen území Čech, ale i Moravy a Rakous. I v českých zemích plní templáři úkol boje proti nevěřícím, například v bitvě u Lehnice ve Slezsku padlo v bitvě s Tatary 6 rytířů. V této době vzniká i sídlo zemského komtura. Nacházelo se v komendě u svatého Vavřince na Starém Městě. V této komendě sídlil komtur až do zrušení řádu v Čechách v roce 1313, poté připadla komenda johanitům, kteří ji v zápětí prodali dominikánkám, které komendu přestavěly a založily v ní klášter u svaté Anny a svatého Vavřince. Klášter dominikánek zrušil až císař Josef II. Dnes slouží unikátně dochované gotické prostory kláštera kulturním a školským účelům. V Praze však neměli Templáři jen jednu komendu, další stála pravděpodobně mezi Celetnou ulicí a kostelem svatého Jakuba, její existenci dokládá i název ulice Templová. Dalšími spolehlivě doloženými komendami v Čechách jsou Uhříněves (od roku 1292) a na Moravě komendy v Čejkovicích u Hodonína (od roku 1248) a v Jamolici u Moravského Krumlova (od roku 1279), odkud byla komenda později přenesena na nově zbudovaný hrad Templštejn. První zmínky o Templštejně pochází z roku 1281, kdy se nám d o c h o v a l a z m í n k a o komturu Dětřichovi. Po zrušení řádu Templářů připadl hrad do šlechtických rukou. Hrad Templštejn byl malým bezvěžovým hradem, který řadíme k typu hradů s plášťovou zdí. O Templářích v českých zemích se bohužel dochovalo jen velmi málo písemných zpráv a to asi bylo hlavním důvodem vzniku spousty pověstí a legend. Řada pověstí spojených s Templáři klade mezi templářská sídla třeba i vodní zámek Blatná, kde archeologické výzkumy prokázaly existenci románského sídla s kaplí, zámek Budyně nebo velký gotický hrad Veveří u Brna. Po zrušení řádu Templářů většina komend, které většinou nepatřily mezi nijak pevné a výstavné objekty, spíše jen malé polodřevěné dvorce, buď zaniká nebo připadá králi nebo johanitům, ke kterým se pravděpodobně přidali i zbylí Templáři. V českých zemích nikdy nepatřili Templáři mezi významné a bohaté řády, po celou dobu své existence u nás stáli ve stínu bohatších a mocnějších johanitů.

Romantické představy

Jaké vzpomínky se udrželi do dnešní doby? Spousty pověstí, které například na hrad Veveří umisťují legendární templářský poklad. Ten se měl údajně skládat z 12 stříbrných soch apoštolů a zlaté sochy Krista v životní velikosti. A jaký zůstal odkaz templářů pro dnešní dobu? Templáři byli první profesionální evropskou „armádou“, která měla chránit a pečovat o křesťanské poutníky ve Svaté zemi a jejich zásluhy při péči o ně jsou nepopiratelné. Templáři také dokázali během krátké doby nashromáždit velké bohatství, které přivodilo jejich tragický pád, ale templáři nebyli bankéři, templáři byli především rytíři a válečníci. Z 26 řádových velmistrů jich 6 padlo v boji nebo zemřelo v zajetí a odhaduje se, že v bojích ve Svaté zemi padlo asi 20.000 templářů. Je ironií dějin, že templáře přežila hlavně jejich sláva i když heslem řádu bylo latinské heslo „NON NOBIS, DOMINE, NON NOBIS, SED NOMINI TUO DA GLORIAM“, které můžeme do češtiny přeložit jako: „Ne nám, Bože, ne nám, ale jménu svému dej slávu“.

Robert Oppelt

_________________
Obrázek


Nahoru
 Profil E-mail  
 
 Předmět příspěvku:
OdeslatNapsal: pon úno 20, 2006 1:01 pm 
Offline
Admin Site
Uživatelský avatar

Registrován: sob úno 18, 2006 2:44 pm
Příspěvky: 5523
Bydliště: Kolín
Lilith: díky, díky. :D


Nahoru
 Profil E-mail  
 
 Předmět příspěvku:
OdeslatNapsal: pon úno 20, 2006 3:00 pm 
Offline
Admin Site
Uživatelský avatar

Registrován: sob úno 18, 2006 2:44 pm
Příspěvky: 5523
Bydliště: Kolín
Než se (případně) rozproudí fundovaná debata na mnohé související téma, uvedu pro zajímavost pár možná netušených souvislostí.
Například: víte, odkud se vzalo gesto, při kterém se zvednou ony pověstné dva prsty na ruce?
Pochází od anglických lučištníků, kteří se účastnili rytířských bitev ve Francii. Protože používali dlouhé luky s velkou razancí střel, a působili nepříteli značné ztráty, mstili se Francouzi zajatým Angličanům tím, že jim uřezávali dva prsty, které jsou potřeba k napnutí luku, ukazováček a prostředníček. Na znamení odporu a opovržení nad takovým počínáním jim lučištníci před bitvou ukazovali zdvižené právě tyhle dva prsty, a neslušné gesto bylo na světě.
Nejenom posunky dorozumívá se člověk včetně rytíře. Následující rčení také souvisejí s výzbrojí:
sklapnout , v angličtině ještě výstižněji "shut up", pochází z výzvy, aby se dotyčný rytíř přestal chvástat, nebo jednoduše zmlknul, sklopil hledí a připravil se k boji, o chvíli později mu spadl hřebínek, což původně znamenalo konec turnajového souboje, při kterém jeden soupeř srazil druhému chochol z přilby.
Doufám, že jsem Vás dostatečně navnadila, téma o rytířích je Vaše :D


Nahoru
 Profil E-mail  
 
 Předmět příspěvku:
OdeslatNapsal: pon úno 20, 2006 3:00 pm 
Offline
Admin Site
Uživatelský avatar

Registrován: sob úno 18, 2006 2:44 pm
Příspěvky: 5523
Bydliště: Kolín
Pěknej kousek výzbroje:obouruční skotský meč
Obrázek


Nahoru
 Profil E-mail  
 
 Předmět příspěvku:
OdeslatNapsal: pon úno 20, 2006 3:02 pm 
Offline
Admin Site
Uživatelský avatar

Registrován: sob úno 18, 2006 2:44 pm
Příspěvky: 5523
Bydliště: Kolín
Nebo tenhle:

Obrázek

Nedoporučuje se ovšem držet holou rukou, použít lze například:

Obrázek

pokud máš jednoruční meč, nebo panoše, můžeš přibalit:

Obrázek

přesto pozor na hlavu, nasadit se dá třeba šalíř:

Obrázek

nebo místo psí hlavy psí nos:

Obrázek

pouze pro vybrané jedince:

Obrázek

Pozor, tohle je pro koníčka:

Obrázek

ještě řádně zapnout knoflíčky u košile

Obrázek

k tomu lehký svrchník, nějak dneska fouká

Obrázek

nebo, pokud jseš King:

Obrázek

Budiž Ti čest a sláva!

P.S. Pokud někomu vadí, že na obrázcích jsou součásti výzbroje, které se nemusely nutně sejít v určitým časovým období, podotýkám, že do doby rytířství spadají všechny, a rytířství není vždycky o podobných detailech. :D


Nahoru
 Profil E-mail  
 
 Předmět příspěvku:
OdeslatNapsal: pon úno 27, 2006 10:41 am 
Offline
Uživatelský avatar

Registrován: ned úno 26, 2006 7:44 pm
Příspěvky: 185
Bydliště: In hell
Opravdu moc krásný kousky...


Nahoru
 Profil E-mail  
 
 Předmět příspěvku:
OdeslatNapsal: úte úno 28, 2006 9:22 pm 
Offline
Admin Site
Uživatelský avatar

Registrován: sob úno 18, 2006 2:44 pm
Příspěvky: 5523
Bydliště: Kolín
Ale kdeže, jen tak náhodou sebraný :wink:

_________________
Obrázek Obrázek


Nahoru
 Profil E-mail  
 
Zobrazit příspěvky za předchozí:  Seřadit podle  
Odeslat nové téma Odpovědět na téma  [ Příspěvků: 9 ] 

Všechny časy jsou v UTC + 1 hodina [ Letní čas ]


Kdo je online

Uživatelé procházející toto fórum: Žádní registrovaní uživatelé a 1 návštěvník


Nemůžete zakládat nová témata v tomto fóru
Nemůžete odpovídat v tomto fóru
Nemůžete upravovat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete mazat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete přikládat soubory v tomto fóru

Hledat:
Přeskočit na:  
cron
Powered by phpBB © 2000, 2002, 2005, 2007 phpBB Group
Český překlad – phpBB.cz