BÁSEŇ
Bol umelec, básnik, spisovateľ. Jeho verše zneli ako hudba. Častokrát si ich nahlas čítaval v prítmí jej koruny. Slová jeho básní žiarili temnotou, kvapkala z nich krv, presakoval strach. Ale aj napriek tomu boli nádherné. PREČO TO UROBIL?
V ten deň snežilo, tak ako včera. Vlastne celý dnešný deň akoby bol včerajší. Vločky padali rovnako, rovnakí ľudia križovali ulice, rovnaké autá stáli na križovatke...
Bolo niečo krátko popoludní, keď zbadala mladíka. Bol to on – básnik. On jediný sa s ňou rozprával a ona mu odpovedala. Nerozumel jej, nepočul ju, ale aj napriek tomu akoby vedel, čo mu chce povedať. Nevadilo mu, že sa rozpráva so stromom...
,,Dnes si naozaj nádherná. Biele šaty ti pristanú.“
Po prvý krát bola rada, že má na konároch sneh. Priniesol novú báseň.
,,Nemôžem ju čítať ľuďom. Nerozumejú. Nechápu jej hĺbku, jej šírku, jej vnútorný rozmer. Sú to len slová. Pre nich, pre nich ostatných, vieš. Ale ty, ty vnímaš, cítiš, rozumieš... možno práve preto, že nerozprávaš.“
,,Áno, ja ti rozumiem. Nepočúvajú. Ľudia nikdy nepočúvajú. Stále len hovoria, nepočúvajú.“
,,Mám novú báseň. Chceš ju počuť?“ spýtal sa, hoci vedel, že mu neodpoviem. Nečakal odpoveď. Dlhý čierny šál si tuhšie omotal okolo krku. Čítal. Tá báseň bola nádherná.
,, ... objal smrť, ona ho ovinula
a splynuli v jedno v nekonečne,
vykúpil sa a cena ho nezaujímala,
povstal v smrti, teraz bude žiť večne.“
Obrátil sa k nej: ,, Čo povieš? Páčila sa? Ja viem, že áno.“Rozlúčil sa a odišiel. Osamela. Zotmelo sa presne tak ako včera.
Lipu prebudilo zvláštne šteklenie na jednom z konárov – dlhý čierny šál.
,,Odpusť...“ zašepkal. Silné trhnutie, a potom už len ticho.
V ten deň znova snežilo, tak ako včera. Vločky padali rovnako, rovnakí ľudia križovali ulice, rovnaké autá stáli na križovatke... Bol umelec, básnik, spisovateľ. Jeho verše zneli ako hudba.
,, ... objal som smrť, ona ma ovinula
a splynuli sme v jedno v nekonečne,
vykúpil som sa a cena ma nezaujímala,
povstal som v smrti, teraz budem žiť večne.“
PREČO TO UROBIL?
_________________
|